Vstávam okolo pol tretej ráno aby som stihol autobus. Rýchlo sa obliekam, mama mi pribaľuje nejaké tie rezne a kofolu a plný elánu vychádzam do úplnej tmy a zimy. Sadám do auta a pomaličky sa približujeme na autobusovú stanicu. Aby sme sa dostali do časového sklzu, ešte nás zastavuje policajný Pathfinder a páni policajti robia kontrolu vozidla. Rýchlejším tempom sa presúvame na stanicu, kupujeme lístky do autobusu a sadáme na miesta.
Autobus sa pomaly pohne a my zisťujeme, že cesta nebude až taká príjemná ako sa na prvý pohľad zdalo. Tento dopravný prostriedok bol asi vyrobený pre nejaké gejše, pretože naše stehnové kosti sa tam len-tak-tak zmestia. Preto sa s kamošom dohodneme, že si nohy obrátime smerom do uličky a vplyvom skorej rannej hodiny zaspávame. Prebúdzam sa tesne pre Bratislavou, slnko pomaly vychádza a tak isto vychádzame aj my. Rozlámaný, nohy úplne stŕpnuté.
Na stanici sa rozídeme a ja smerujem na univerzitu. Je skoro ráno, vysadím sa na lavičku a začínam raňajkovať. Rezne, uhorka, chlieb. Keď je už moja primárna potreba ukojená, prichádzam do auly kde má zápis prebiehať a usadím sa. Aula sa začína zapĺňať a prichádzajú aj koordinátori zápisu. Po titulovaní a oslovovaní nám porozdávajú rôzne tlačivá, potvrdenia a indexy. Pomaličky ich vyplňujem, nalepujem fotky. Pri koordinátoroch sa začína tvoriť menší rad. Naivne si myslím že skôr ako všetci nevyplnia tlačivá, neopustíme aulu. Osudová chyba. Rad medzičasom narástol a ja som sa ocitol asi niekde v strede. Našli sa aj takí, ktorí ostali sedieť a rad ignorovali.
Po hodine som sa dostal k pečiatkovaniu, formulárom atď. Celé to zabralo asi 3 minúty. Čo som ale zatiaľ nevedel bolo, že mi bude treba aj preukaz študenta. Tak som sa vybral na deviate poschodie a zaradil som sa do radu. Opäť. Po ďalšej hodine som úplne natešený získal môj ISIC. To sa už pohol aj čas a bola asi jedna hodina.
Rýchlo som sa vybral na internát, vybaviť si ubytovanie. Hneď ako som prišiel, privítal ma vrátnik a šek. Šek na 6100,- SK. To už bolo fakt veľa, takú sumu som na účte nemal, tak mi neostalo nič iné, len sa neubytovaný vrátiť domov. Po zastávke v Auparku a staničnom jedle som opäť nasadol na autobus a unavený som sa vnoril do sedadla. Cesta prebehla rýchlo a už o pol jedenástej som došiel domov.
A to sa všetko len rozbiehalo ...
Komentáre