Posledná hliadka

Všetko ide ako má, až na kým rádio neohlási nehodu na tejto ceste, asi 10 kilometrov pred nami. Autá začínajú spomaľovať, tvoria sa kolóny, až pokiaľ sa úsek úplne nezaplní vozidlami. Bez akéhokoľvek pruhu na opustenie diaľnice sú nešťastníci sediaci za volantom odkázaní len na cestárov, aby dali úsek do poriadku.  

Samozrejme sa začala prejavovať nevôľa s čakaním, a niektorí zvlášť odvážni a drzí vodiči sa začali prebiehať cez pravý okraj vozovky. Samozrejme že na mieste nebola polícia aby hore uvedených pokutovala a tak ich počty narastali. V aute sme už pomaly strácali nervy, pomalá jazda a príchod sanitiek, ktoré museli ísť cez stred vozovky, keďže ľavá časť bola naprataná autami.

Prešla ešte polhodinka a cesta sa postupne uvoľnila, a my sme po úmornej ceste dorazili k nášmu cieľu. V rýchlosti som vyrazil do univerzitnej knižnice, objednal nejaké tie knižky a vyrazil na internát. Konečne s vyplateným šekom a odhodlaním všetko vybaviť som otvoril dvere. Hneď ma uvítala staršia pani, ktorá vyzerala byť veľmi sympatická. Na otázky ochotne odpovedala a dala mi pár tlačív na vyplnenie. Po vyplnení tlačív a vyfasovaní perín a kľúčov som sa vydal na izbu číslo 330. Hneď ma prekvapil zvuk hudby ktorý vychádzal z našej bunky. Odomkol som a vstúpil. Chodba s tromi skriňami, jedno maličké umývadlo, WC rozmerov 1,5 krát 1,5 metra a sprcha. Minimalizmus nadovšetko. Hneď som sa zoznámil s Peťom, spolubývajúcim z vedľajšej izby. Nakoniec som vstúpil do tej mojej. Jeden stolík, jedna posteľ a jeden stôl.

Hneď mi bolo jasné že na tejto izbe strávim najkrajšie roky môjho života. Alebo sa aj niečo naučím. Ale zatiaľ nik netušil, čo nás vlastne všetkých čaká ...