Posledná hliadka

Je piatkový večer, v nemenovanom stredoslovenskom meste. Pomaly sa schyľuje k polnoci a do ulíc vyráža nočný autobus, ktorý pozbiera mládež z celého mesta. Na prvej zastávke nastupujem aj ja s kamarátom, jeho priateľkou a ďalšou kamarátkou. Veselo diskutujeme, smejeme sa, všeobecne panuje dobrá nálada. 

Na ďalšej zastávke nastupuje množstvo ľudí, autobus sa napĺňa, pribúdajú nové tváre. Zjavne pripití a zjavne nedospelí jedinci. Za chvíľku ani nepočuť vlastného slova, mládež sa veselo zabáva, cesta pomaly plynie. Na jednej zo zastávok sa lúčime s babami, oni vystupujú a my pokračujeme v našej odysei.

Zrazu počuť iba hlas na konci autobusu : „ Nemáte niekto zapaľovač? “ Hneď mi preblesklo hlavou : „ Toto  nemyslí vážne, predsa si nezapáli v autobuse.“ Môj spolucestujúci ma však okamžite vyviedol z omylu a počas cesty začal fajčiť. Namiesto očakávaného verejného pobúrenia, však nasledoval ďalší šok. Ľudia sa nielenže nepostavili na odpor, ale dokonca sa pridali. Takto to chvíľu pokračovalo, cez sedadlá kolovali cigarety a všade bol dym.

Vtedy som sa pozrel na kamaráta a on vtedy povedal : „ Napíš o týchto ľuďoch, nech to ostatní vedia.“ Preto vďaka nemu tu máte tento článok. Možno práve preto, aby vás nabudúce neprekvapila situácia, keď si niekto v nočnom autobuse vypýta zapaľovač. 

Keďže vynútiteľnosť právnych noriem, alebo dodržiavanie slušného správania nie je v našom štáte bežnou rutinou, mojou radou na záver je : „ Radšej sa prejdite pešo, v nočnom autobuse vás totiž nič okrem pasívneho fajčenia nečaká.“